Najlepšie časti z Malého princa

IV.
Oni (dospelí) sú už takí. Netreba sa preto na nich hnevať. Deti musia byť k dospelým veľmi zhovievavé.
(Dospelí sú veľmi čudní).

VII.
Poznám planétu, kde býva jeden pán, celý červený v tvári.
Nikdy neprivoňal ku kvetu.Nikdy sa nezahľadel na hviezdu. Nikdy nemal nikoho rád. Nikdy nerobil nič iné, iba spočítaval.
A po celý deň opakuje ako ty: " Ja som vážny človek! Ja som vážny človek!"
A to ho napĺňa pýchou.Ale to nie je človek, to je hríb!
(Dospelí sú veľmi čudní).

VIII.
Ak má niekto rád kvetinu, jedinú svojho druhu, aká nerastie na ostatných
miliónoch a miliónoch hviezd,postačí mu, aby bol štastný, keď sa na tie hviezdy zadíva. Povie si: " Moja kvetina je niekde tam..."
Ale ak ovečka tú kvetinu zožerie, bude to preňho,
akoby odrazu všetky hviezdy zhasli!

Nemal som ju počúvať, zdôveril sa mi jedného dňa, kvetiny netreba nikdy počúvať.
Treba sa na ne dívať a vdychovať ich vônu. Tá moja napĺňala vônou celú planétu,
ale ja som sa z toho nevedel tešiť. Tá historka s pazúrmi, čo ma tak podráždila, mala ma skôr dojať ... Vtedy som nevedel nič pochopiť!
Mal som ju posudzovať podľa skutkov, a nie podľa slov.
Zaplavovala ma vôňou a jasom. Nemal som nikdy utiecť!
Mal som za jej priehľadnými úskokmi vytušit, aká je nežná.
Kvetiny si tak protirečia!

IX.
Zbohom, povedal kvetine. Ale kvetina neodpovedala.
Zbohom - opakoval. Kvetina zakašľala.
Ale nie preto, že by mala zápal priedušiek.
Bola som hlúpa - povedala napokon. Odpusť mi.
Usiluj sa byť štastný.
Bol prekvapený, že mu nič nevyčíta.
Stál tam celý zmätený, so zvonom vo vystretej ruke.
Nechápal tú pokojnú láskavosť. Ale áno, mám ťa rada - povedala mu kvetina.
Ty si o tom mojou vinou nevedel.
Teraz to nie je dôležité. No ty si bol práve taký hlúpy ako ja.
Usiluj sa byt štastný. Nechaj tak ten zvon.
Už ho nechcem. Ale vietor... Nie som až taká prechladnutá...
Čerstvý nočný vzduch mi urobí dobre. Som predsa kvetina.
Potom dodala: Nepreťahuj to toľko, rozčuľuje ma to.
Rozhodol si sa odísť. Tak choď.
Nechcela, aby ju videl plakať. Bola to veľmi pyšná kvetina ...

X.
Planéta, kde žil kráľ.
Budeš teda súdiť sám seba - odpovedal mu kráľ. To je najtažšie.
Je oveľa tažšie súdiť samého seba ako svojho blížneho.
Ak sa ti podarí samého seba dobre súdiť, bude to znamenať, že si ozajstný mudrc.

XIV.
Panéta, kde žil lampár čo zasvecuje lampy.
...ale prečo si hneď zažal lampu? Je to príkaz. Nerozumiem. Tu niet čomu rozumieť. Príkaz je príkaz...

XV.
Planéta, kde žil zemepisec (vedec).
Čo znamená pominuteľné? To znamená čosi, čo je ohrozené blízkym zánikom.
Moja kvetina je ohrozená blízkym zánikom? Pravdaže (odpovedal vedec).
"Moja kvetina je pominuteľná," vravel si Malý princ " a má iba štyri tŕne,
aby sa mohla brániť proti svetu.
A ja som ju nechal doma celkom samú. Po prvý raz sa v ňom ozvala ľútosť.

XVII.
Keď chce byť človek vtipný, stáva sa mu, že trošku klame.
Človek je osamelý aj medzi ľudmi.

XX.
Bola to záhrada plná rozkvitnutých ruží. Všetky sa podobali jeho kvetine.
Kto ste? - spýtal sa ich celý ohromený. My sme ruže - odpovedali.
Ach! - vzdychol Malý princ..
A cítil sa velmi neštastný. Jeho kvetina mu vravela,
že je jediná svojho druhu vo vesmíre.
A tu ich bolo 5000, všetky rovnaké, v jedinej záhrade:
"Velmi by ju to urazilo," povedal si, "keby to videla...
Strašne by kašľala a predstierala by,že umiera, len aby nebola smiešna.
A ja by som sa musel tváriť, že ju ošetrujem,
lebo inak by si naozaj spôsobila smrť,len aby aj mna ponížila."
Potom si ešte povedal: " Myslel som, že som bohatý,
že mám jedinečnú kvetinu, a mám len obyčajnú ružu.

XXI.
Nemôžem sa s tebou hrať - povedala líška. Nie som skrotená...
Čo znamená skrotiť - spýtal sa Malý princ. Znamená to vytvoriť putá.
Ty si pre mňa zatiaľ len malý chlapec podobný stotisícom malých chlapcov.
A nepotrebujem ťa. A ani ty ma nepotrebuješ.
Ja som pre teba iba líška podobná stotisícom líšok.
No ak si ma skrotíš, budeme jeden druhého potrebovať.
Budeš pre mňa jediný na svete.
Ja budem pre teba jediná na svete ...
Začínam rozumieť - povedal Malý princ.
Jestvuje jedna kvetina ... myslím, že si ma skrotila ...

Prosím Ťa skroť si ma! - povedala líška.
Veľmi rád - odpovedal Malý princ,ale nemám veľa času.
Musím si nájsť priateľov a spoznať veľa vecí.
Spoznáme len tie veci, ktoré si skrotíme.
Ak chceš mať priateľa, skroť si ma! Čo mám urobiť? - spýtal sa Malý princ.
Musíš byt veľmi trpezlivý - odpovedala líška.
Najprv si sadneš do trávy trochu ďalej odo mňa, asi takto.
Ja sa budem na teba pozerať kútikmi očí, a ty nebudeš nic vravieť.
Reč je prameňom nedorozumení.
Ale každý deň si budeš môct sadnúť trochu bližšie...

Malý princ sa znova išiel pozrieť na ruže.
Vy sa na moju ružu vôbec nepodobáte, vy ešte nie ste nič - povedal im.
Nikto si vás neskrotil a vy ste si neskrotili nikoho. Ste také ako bola moja líška.
Bola iba líškou, čo sa podobala stotisícom ostatných líšok.
Ale ja som si z nej urobil priateľku a teraz je jediná na svete.
A ruže boli veľmi zarazené.
Ste krásne, ale ste prázdne - povedal im ešte. Nemožno pre vás zomrieť.
Prirodzene, obyčajný okoloidúci by si myslel, že moja ruža sa vám podobá.
Ale ona jediná je dôležitejšia ako vy všetky, pretože práve ju som polieval.
Pretože ju som dával pod sklený zvon. Pretože ju som chránil zástenou.
Pretože jej som pozabíjal húsenice.
Pretože ju som počúval, ako sa žaluje alebo vystatuje,
alebo dokonca ako niekedy mlčí.
Pretože je to moja ruža.

Dobre vidíme iba srdcom. To hlavné je očiam neviditeľné.
Čas, ktorý si strácal pre svoju ružu, robí tvoju ružu takou dôležitou.

XXII.
Človek nikdy nie je spokojný tam, kde je.

XXIV.
Je dobre, že sme mali priateľa, aj keď máme zomrieť.

Voda môže byt dobrá aj pre srdce...
Hviezdy sú krásne vďaka ruži, ktorú nie je vidieť.
Púšt je krásna, človek si sadne na pieskový presyp,
nič nevidí, nič nepočuje a predsa čosi v tichu žiari ...
Púšt robí krásnou to, že niekde skrýva studňu ...
Bol som prekvapený, že som zrazu pochopil to tajomné žiarenie piesku.
Keď som bol malým chlapcom, býval som v starobylom dome
a podľa povesti mal v nom byť zakopaný poklad.
Prirodzene, nikdy ho nikto nevedel nájst, ba ani ho možno nikto nehľadal.
Ale pridával čaro celému domu. Môj dom skrýval vo svojom vnútri tajomstvo...
Či už ide o dom, o hviezdy alebo o púšť, to, čo ich robí krásnymi, je neviditelné !

XXV.
Ľudia sa napchajú do rýchlikov, ale potom už nevedia, za čím idú.
Tak sa v nich natriasajú a vozia sa stále dokola ... A nestojí to za to ...

Ľudia u vás pestujú 5000 ruží v jedinej záhrade....
a nenachádzajú v nej to, čo hľadajú ...
A predsa to, čo hľadajú, by sa mohlo nájst v jedinej ruži alebo v troške vody ...
(Ale oči sú slepé, treba hľadať srdcom.)

Človek sa vystavuje nebezpečenstvu, že bude trošku plakať, keď sa nechal skrotiť...

XXVI.
Je to ako s tou kvetinou. Ak máš rád jednu kvetinu, ktorá je na nejakej hviezde,
je veľmi príjemné hľadieť v noci na nebo. Všetky hviezdy zakvitnú.

Ľudia majú svoje hviezdy, ale ony neznamenajú pre všetkých to isté.
Pre jedných, čo cestujú, sú hviezdy sprievodcami.
Pre druhých sú iba malými svetielkami.
Pre iných, čo sú učencami, znamenajú problémy.
Pre môjho biznismena boli zo zlata.
Ale všetky tie hviezdy mlčia. Ty budeš mať také hviezdy, aké nemá nikto...
Ked budeš v noci hladieť na nebo, bude sa ti zdať, akoby sa všetky hviezdy smiali,
pretože ja budem bývat na jednej z nich,
pretože ja sa budem na jednej z nich smiať.
Ty budeš mať hviezdy, ktoré sa vedia smiat....